Ahojte!
Slow fashion, slow traveling, slow food. Aj na vás slová ako „slow”, „spomaľte” a „užívajte si prítomný okamih” vyskakujú pomaly aj zo šuflíka so spodným prádlom? Alebo si len ja žijem v bubline ezoterikov a profíkov na duševnú pohodu?
Mierna irónia v úvode neznamená, že sa tomuto fenoménu vysmievam alebo že ho dehonestujem. Práve naopak. Mne sa v tejto bubline páči, chcem sa tak naučiť žiť a spomaľovať sa snažím, kde sa len dá.
Ale občas mi to celé príde už troška komické. Napríklad pri small talkoch s úplne neznámymi ľuďmi, ktorí na otázku „čím sa živíš” neodpovedia jednoznačne, ale prepnú na monológ o sebaláske a o tom, ako chcú ďalším ľuďom ukazovať možnosti spomalenia v živote.
No dobre, stalo sa mi to raz. Ale v tej chvíli sa vo mne zapol sarkastický mechanizmus, ktorý sa mal chuť prejaviť vážnym tónom: „Áno, rozumiem. Aj ja sa venujem pomalosti. Praktizujem slow copywriting a píšem pomaly.” Namiesto toho som sa usmiala, zapichla vidličku do koláča a povedala, že „textujem webové stránky”.
Ale neskôr mi to vŕtalo v hlave. Veď aj preto o tom dnes píšem. Lebo ako by podľa vás mohol vyzerať taký slow copywriting? Alebo slow marketing? Ja mám v hlave viacero myšlienok, ale dnes sa podelím len o jednu z nich, pretože mám k tomu aj jeden čerstvý príklad.
Na začiatku mesiaca som mala schôdzku s klientkou. Reálnu schôdzku offline. Po všetkých tých calloch, Zoomoch a Google meetoch, to bolo príjemne. Sedela som v kresle, pila kávu, ktorú mi doniesla sekretárka a rozprávala sa s klientkou z očí do očí. Išlo o úvodné stretnutie, kde som sa mala zoznámiť s jej podnikaním a natextovať ich web s cieľom urobiť akúsi digitálnu firemnú vizitku.
Moje úvodné schôdzky väčšinou vyzerajú tak, že mám pripravených milión otázok. Potom klienti začnú rozprávať a mne sa počet otázok strojnásobí. Počas počúvania sa snažím udržať spleť svojich myšlienok a nezabudnúť sa spýtať na všetko podstatné. Hlava mi šrotuje a medzi myšlienkami a nápadmi skáčem hore dolu.
Už to pre mňa začínalo byť neudržateľné, tak som sa rozhodla na klientku „naladiť”. (Prepáčte mi tento ezo termín, ale v tomto slow e-maile som musela.)
Prestala som rozmýšľať, čo sa chcem spýtať, ale počúvala som. Fakt pozorne. Zapisovala som si každú jednu myšlienku, ktorá mi prišla dôležitá. Cítila som sa ako v kresle psychológa a presne tak by to aj malo byť.
Klientka sa občas zastavila, pretože mala pocit, že to, čo mi hovorí, nie je podstatné. Občas sa snažila naladiť ona na mňa a používala slovíčka ako dynamická a flexibilná firma, pri čom som si kusla do jazyka a neupozornila na nič nehovoriace termíny. Vyzývala som ju, aby rozprávala ďalej. A ja som si medzi tým všetkým lovila potrebné copy perly.
Schôdzka trvala dve hodiny, čo by mi za normálnych okolností prišlo ako obrovská strata času. Ale vďaka tomu, že som spomalila, počúvala a zapísala si všetko podstatné, som bola schopná natextovať webovú stránku za podstatne kratší čas a bez dodatočných otázok.
A to by za mňa mohol byť ten slow copywriting alebo aj slow marketing. Lebo gro všetkého je vždy zákazník. A ak zákazník nie je po ruke, musím počúvať klienta a pochopiť jeho biznis do úplného detailu. A potom to už len musím pekne odprezentovať, aby to pochopili aj ostatní zákazníci.
Akonáhle sa snažím presadiť svoje myšlienkové tornáda v hlavách, pracujem menej efektívne. A verím tomu, že v tom nie som sama. Všetkým marketérom by občas nezaškodilo troška spomaliť a ubrať z pracovného tempa. Nech už to je pri akejkoľvek činnosti - pri schôdzkach, pri analýzach, pri stratégiach či pri kreatíve.
|